Vonku leje a je mi smutno . Tak málo duší v dome. Teraz mi už ťahá všade a just nezavriem. V pohodlnom pyžamku sedím a pozerám na paneláky , tipujem kde sa rozsvieti, akoby som nemala čo robiť.
Zo stola na mňa zíza kôpka papierov o prokaryotickej a eukarytickej bunke o bunkovom cykle,mitochondriách a bunkovej stene...
Každá bunka môjho tela by si teraz sadla ockovi do lona a hojdala sa s ním v hojdacom kresle, v tom čo máme pri krbe a v tom krbe by horelo a praskalo drevo čo by ocko nanosil zo záhrady. Len na chvíľu by som si ľahla do stanu , pokým by on doniesol drevo, zo záhrady. Vrátil by sa za krátku chvíľočku , lebo drevo už je narubané a na zimu pripravené. Hej do toho stanu by som si ľahla , toho čo máme rozložený od prázdnin a ocko sa smeje , že u nás vyzerá ako pod Nanga Parbatom, do toho stanu kde som spala s malým bratancom bez predných zubov, pamätám si ten jeho ščerbavý úsmev vtedy večer ,karimatku v ruke, tak to bolo , zima bola .
Ale ja sedím opäť s tatkom v kresle , noša plná dreva . teraz už dlho nepôjde na drevo , lebo bukové horí dlho a budeme sa dlho spolu hojdať ale len tak imaginárne ,len tak akože ,lebo vonku prší a v dome je na to príliš málo duší.....