niekedy ma tento svet už fakt serie a najradšej by som do niečoho kopla,vtedy si vezmem bajk do batôžka foťák a neakú peknú knižku a idem na Vabec prefiltrovať dušu-obzrieť si krajšiu stránku tohto sveta:
Po ceste hore vždy natrafím na niečo krásne a tak začina dialýza mojej duše:
moja radost je ešte väčšia keď otočím hlavu(naľavo-keď šlapem smerom hore alebo napravo,keď sa veziem dole) a vidím majestátnosť Tatier,vtedy si vždy uvedomím aká som malá a príde mi smiešno z toho,že som ešte pred chvíľou chcela niekoho nakopať kvôli neakej blbine...... Tak mi padne šuter zo srdca,pomaly mi rastú krídla:-) tak ľahko sa mi potom šľape
v podstate vždy vidím ten istý pohľad ale moja radosť je vždy nová,taká nezameniteľná....vtedy som v stave čistá duša :-)
tak si v tomto blaženom stave sadnem na prvé spráchnivete drevo, ktoré nájdem a tak sa vytešujem a je mi dobre...
minule vám tiež dojdem na Vabec v stave eufórie si tak sedím,ďakujem Bohu,že ako krásne nám to tu všetko stvoril,že mám zdravé nohy a môžem sem dojsť,že mám dobré oči a môžem vnímať túto krásu keď tu zrazu ma z myšlienok vytrhne rachot auta ,audina si to parkne rovno vedľa,chlapík pri tom ani nemihne okom. Ja v stave dobrej vôle mu prajem pevné zdravie (aj keď práve z okna vyhodil špak) a snažím si ho nevšímať... O chvíľu dofrčí ďalšie auto, vystúpi z neho teta (alebo slečna?) sadne si k tomu frajerovi v audine a pekne si to parknú do lesa,tak že by kameňom dohodil. Rozmýšľam či je to nový druh manželskej erotiky alebo..... chcem veriť tomu,že teta má alergiu na slnko a preto to parkli do tieňa a idú si zahrať pexeso alebo čo...Ja v tej chvíli balím švestky a spomeniem si ako mi Ďuro v škole vravel,že svet ide do záhuby..... je mi to trochu ľúto, veď na svete je tak krásne.....Potom sa ešte chvíľu zamýšlam a moralizujem ale keď otočím hlavu napravo zabudenem na to....
aspoň nachvíľu som vyhrala nad svetom...